Odoberanie RSS

Čičmany 2012

Ahojte, sľúbila som vám, že sem pridám nejaký ten článoček, aby ste mali čo čítať. Viem, že som naznačovala niečo o mojej neaktivite do budúcnosti, ale ja sa vážne usilujem o to, aby som to tu aspoň trocha udržala pri živote.

Chcela by som sa s vami podeliť o svoje zážitky z lyžiarskeho. A teda málo ich nie je. Fotky síce nemám, ale tie zážitky sú za všetky neodfotené situácie.

Asi by som mala začať čo najskôr so svojim rozprávaním. Hm, ale čím by som tak mohla začať? V nedeľu 12. februára to bolo plné stresov, tak by som to mohla asi napísať. Hneď zrána ma bolelo brucho, čo som pripisovala nervozite z toho, čo všetko ma čaká. Otec bol spolu s bratom v kostole a tak som sa s mamou pustila do balenia posledných vecí do batohu. Teda ako sa to vezme posledných. V podstate sme mali ešte nejaký ten čas, kým sme mali vyraziť. Také dve hodinky. Ja som však už nemohla spať, preto som pomáhala mame.

Konečne sme sedeli v aute. Rodičia sa dohadovali, koho skôr vyložiť. Otec povedal, že by najprv mal vyložiť mňa a nechať ma tam samú, že ja si už nejako poradím. A to bola dosť veľká chyba, povedala by som. Ja som totiž počítala s tým, že mi tam niekto aj pomôže a on si zmyslel, že ma tam len tak nechajú. Mama ešte aj hovorila, že by mal vyložiť najprv ju v robote, že potom to nebude stíhať, ale nepočúval nás.

Tak ma tam teda vyložili. Mama napísala správu do práce, že asi bude meškať. Mali tam zostať so mnou, no nakoniec sa rozhodli odísť, pretože vraj to ešte bude dlho trvať, kým sa to tam pohne a my sa dostaneme do telocvične. Otec predtým poprosil otca jednej mojej spolužiačky, či by mi potom nepomohol s vecami. To bolo jedno šťastie, pretože ja by som robila asi strašne veľkú paniku. Dúfala som však, že sa stihne vrátiť a že mi nakoniec nikto nebude musieť pomáhať. V duchu som sa modlila. Pre mňa to bolo celkom trápne, no rodičov to akosi nezaujímalo, dalo by sa povedať. Moje prosby neboli vypočuté – rodičia to nestihli, a tak mi nakoniec otec spolužiačky musel pomáhať nakladať veci do autobusu. Poďakovala som sa jemu a ešte aj mame tej spolužiačky, pretože tá tiež pomohla.

Upokojila som sa až keď som sedela v autobuse vedľa spolužiačky, s ktorou sme sa dohodli, že budeme spolu sedieť v autobuse. Uch, ako sa mi len uľavilo, že to mám už všetko za sebou. To som ešte nevedela, čo ma čaká v budúcnosti. Myslela som si, že v ten deň sa ešte nebude lyžovať, pretože všetci sme boli zničení a to bolo len ráno. Vyčerpávajúce bolo všetko to pripravovanie sa. Veď ani v noci som poriadne nespala.

Keď sme dorazili, pobrala som si svoje veci. Nejakým zázrakom sa mi podarilo uložiť si svoju batožinu na seba tak, že som ju zvládla odniesť všetku naraz od autobusu až k ubytovni, kde nás mali zanedlho ubytovať. Teda… podľa toho v akom pomere zoberieme to slovo zanedlho. Vážne mi to prišlo ako celá večnosť, čo sme čakali na ubytovanie. Skutočne to bolo desné, tak by som to pomenovala.

Konečne sme sa ocitli na izbe. Bolo to dosť husté, kým sme sa dopracovali na izbu, v ktorej sme nakoniec pobudli až do konca lyžiarskeho. Nás telocvikár mal totiž také divné chúťky, no nakoniec ho naša triedna presvedčila o tom, že bude lepšie ak budeme z jednej triedy na jednej izbe. Dal sa obmäkčiť a tak sme boli s mojimi spolužiačkami na jednej izbe. Celkom fajn sa nám podarilo vybaliť sa a spokojné so svojimi výkonmi sme sa usadili každá na svojej posteli. Dve moje spolubývajúce sa rozhodli spojiť si postele. Mali sa dosť zjavne príliš rady. Heh, nuž, ja som to radšej nekomentovala. Ja som mala miesta dosť pri mojej posteli. To sa však po spojení postelí tých dvoch nedalo povedať o situácii spolužiačky, ktorá so mnou sedela v autobuse a ešte jednej baby, čo jej priniesli ruskú posteľ. V podstate, ja som tam mala najviac miesta, dalo by sa povedať.  Ale ja som si tú posteľ vybrala hneď, ako sme sa ubytovali a to som ešte netušila, že si budú chcieť dve z nás spojiť postele. Skrátka som mala šťastie. 🙂

Radosť z odpočinku nás prešla po oznámení, že sa ide lyžovať na svah blízko našej ubytovni v Kľačne. Na tom svahu sme nemali vôbec lyžovať a nám sa nepáčilo, že ešte aj v deň, keď sme lyžovať nemali sme lyžovať šli. Ach jaj, tak sa nám nechcelo a tak veľmi sme sa na to sťažovali. Ale predsa, prišli sme na lyžovačku a nie na dovolenku. To nám bolo povedané skrze nášho učiteľa telesnej výchovy niekoľkokrát. Až nám to liezlo na nervy. 😀

V ten deň som okúsila, čo je to stále ležať v snehu. Bola mi zima a to som sa predtým ešte poriadne spotila, takže som mala hneď v prvý deň, čo sme boli na lyžiarskom strach z toho, aby som neochorela. Na konci prvého dňa som sa tešila, že sme konečne dospeli ku koncu. Učitelia nás však museli vystrašiť a na rozkaze, čo sme v ten deň mali v spoločenskej miestnosti nám oznámili, že už aj začiatočníci, ktorý v ten deň ešte nešli na vleky na druhý deň pôjdu na vleky. Triedna sa zastavila pri nás a ubezpečila nás, že tie vleky budú pomalé a že sa nemáme čoho báť. Vraj v Čičmanoch je taký maličký kopček, na ktorom sa budeme nasledujúce dni my ako začiatočníci spúšťať. To som sa upokojila len minimálne.

Na druhý deň ráno som myslela, že od bolesti brucha snáď ani nevstanem. Strašne som sa bála toho, čo ma čaká. Nakoniec som sa však z tej postele nejakým spôsobom dostala a pripravila sa na moju “popravu”. Dosť som sa bála a celý čas som v autobuse tŕpla nad tým, čo ma to vlastne čaká. Uch, aká som bola len zbabelá. Ale vtedy som ešte nevedela, že to nie je také hrozné. Teraz to už viem a teraz sa na tom môžem už aj smiať, heh. 😀 Ale bála som sa vážne, akoby šlo o niečo vážne.

K tým vlekom nemám čo dodať. Boli skutočne priemerné. Pre začiatočníkov príliš ľahké. Vlekár bol milý a na malú prosbu spomalil vlek tak, že sa naň dalo aj nasadnúť. Chcela som mu kúpiť čokoládu za jeho ochotu a pomoc, ktorú mi veľakrát poskytol,ale akosi som sa nedostala do obchodu a nestihla som. Ale nevadí, aj tak som vďačná.

Dva dni sme teda schádzali ten malý kopček a tí, čo už vedeli lyžovať celkom dobre sa nám posmievali, že sme stále na tom malom kopčeku. Pre nás to však bol vtedy hotový mount everest. 😀 A pre mňa ešte stále je. Na ten kopec nikdy nezabudnem, ak mám pravdu povedať. (Btw: Všimnite si obrázok hore, to je ten kopec, na ktorom som sa učila 😉 To je presne on)

V stredu sa malo ísť lyžovať na kratšiu dobu a zvyšok dňa sme mali pozerať nejaké tie filmy o lyžovaní a tak. Ráno sme sa však zobudili a všimli si, že snaží. Spolubývajúca povedala, že v tom sa nám teda bude strašne lyžovať a znechutila nás. Nielenže nás všetko bolelo, ale ani prinajhoršom sme nemali chuť lyžovať v snehovej fujavici. Po raňajkách sme sa však dozvedeli, že cesta do Čičmian je neprejazdná. Mali sme sa však prichystať tak, aby keď sa povie, aby sme boli pripravení. Uch, tak sme čakali asi tak dve hodiny a potom sa nám povedalo, že sa máme obliecť. Tak sme sa nahodili, zobrali lyžiarky a šli dolu. Čakalo sa ešte dosť dlho na autobus a začínali sme byť všetci nervózni z toho. Nakoniec sme boli v autobuse. Vedeli sme, že sa nejde do Čičmian, pretože sa tam nedá dostať. Jeden z učiteľov zabezpečil, aby sa nám lyže dostali k ubytovni a odtiaľ sme vyrazili do neďalekej dedinky, kde bol tiež svah. No čo ja viem ako sa tá dedinka volala. Ani za ten celý svet si na to neviem spomenúť. 😀

Nakoniec sme sa tam niekde zasekli a štvrť cesty späť sme museli cúvať, pretože sa tam s autobusom nedalo nikde otočiť. Náš učiteľ telesnej výchovy povedal, že po návrate na ubytovňu sa neobedujeme a pôjde sa na svah v Kľačne. Teda tam, kde sme boli hneď v prvý deň. Skoro nás všetkých šľahlo,ale nenamietali sme.

Neviem, ako sa to ostatným učiteľom podarilo, no nakoniec sa predsa len lyžovať nešlo. Šli sme sa blázniť do snehu. Skončila som vykúpaná v snehu a to niekoľkokrát, ale nálada bola dobrá, pretože sme nešli lyžovať. Zrazu bolo aj osobám s teplotou hneď lepšie len, aby si mohli užiť trocha snehu, ale ja to radšej nekomentujem. Však to bola ich vec.

Vo štvrtok sme už šli na veľký svah. To boli znova stresy, čo vám budem hovoriť. Hneď tri za sebou sme sa vyrúbali z vleku ako také vrecia zemiakov. 😀 A ja som sa ešte vyrúbala aj tam hore tesne pred vystupovaním. 😀 Ách, to bolo teda. Celú cestu som sa statočne držala a na konci som sa vyrúbala, no som ja to ale teľa, čo? 😀

Štvrtok som zvládla až na ten veľký vlek celkom slušne. V piatok ma bolela noha, kvôli čomu som sa rozplakala. Ale viete vy aká strašná to bola bolesť? A to z ničoho nič dalo by sa povedať. Skutočne som bola zúfalá. Ja som myslela, že od bolesti umriem. Možno vám to príde ako zveličovanie, ale po všetkom, čím som si ja prešla ma nakoniec zmohla jedná poondiata noha.

Nuž, ale aj ten piatok som prežila a bola som rada, keď som sa konečne na ubytovni balila. Hromada zážitkov mi zostane asi doživotne a som za ne rada. 🙂

Sobotu snáď ani opisovať nemusím je snáď jasné, že lyžovať sa už nešlo. Veď to by bola iná pohroma. 😀 Úprimne som závidela tým, ktorých viezli domov rodičia,ale tých bolo nejak okolo 4. Štyroch viezli rodičia domov, ale inak sme všetci šli autobusom, do ktorého sa niektorá batožina nevošla a tak sme tou batožinou zaplnili uličku. Nuž a na tej prestávke, čo bola to bol des. Všetci preskakovali tú batožinu a sedieť v uličke bolo hrozné. Fakt. 😀

Keď ma konečne rodičia vyzdvihli v Bratislave, zaniesli sme lyžiarsku výstroj do požičovne, z ktorej sme ich brali a pobrali sa domov.

 

Uch, možno hromadu zážitkov, ktoré mám z lyžiarskeho som tu nenapísala, ale je ich vážne dosť. Skutočne to bola sranda, keď sa na to teraz z odstupom pozerám. Čo vám budem hovoriť? Tí, čo ste niekedy boli na lyžiarskom ma možno chápete. Ale nekrivdím tým, čo neboli na lyžiarskom, ja len tak odhadujem. 😉

 

Reklamy

About violetginstar

Čo by som sem o sebe mohla napísať? No mám 15 rokov a chodím do 9. triedy na ZŠ Jozefa Gregora Tajovského v Senci. Senec sa nachádza pri Bratislave a štát sa nazýva Slovenská republika. :D Ale čo vás po tom? Presnejšie vám aj tak nepoviem, pretože by ste ma vyhľadali. Číslo na stránku nedávam. Moje záujmy sú Supestaristi, čítanie kníh, písanie článkov, tak trocha aj fotenie, možno práca s počítačom, upravovanie fotiek, písanie príbehov. V poslednej dobe sa strašne o všetko zajímam. :D Frustruje ma, že nemám v živote veľa šťastia, no utešujem sa tým, že sú ľudia, ktorí sú na tom so šťastím horšie ako ja. :D Páči sa ti môj názor? Ak áno, Vitaj v klube! =P Moju stránku môžeš zdieľať aj na facebooku: http://www.facebook.com/home.php#!/home.php?sk=group_210936112263334 Pridajte sa. Keď nás bude veľa, mne to vadiť nebude.. ;) ;) rada čítam komentáre, no stránka sa musí rozbehnúť.. a ja nie som populárna.. ;) nemyslím si to ;)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: