Odoberanie RSS

12. Pravda

Vyučovanie bolo ešte viac nudné ako inokedy. Stála myslela na Toushirov príchod. Na nič iné sa nedokázala sústrediť.
Ani na nové učivo z matematiky, ktoré učiteľka živo vysvetľovala pri tabuly.

“Rozumiete tomu všetci?” otočila sa učiteľka s otázkou na triedu. Očami prechádzala po tvárach žiakov, ktorí
ešte dopisovali posledné čísla a slová z tabule.

“Rozumieme.”
Prikyvovali. Violet však na také niečo čas nemala. Bola myšlienkami niekde úplne inde. Nečakané však bolo, že si to inokedy nevšímavá matematikárka tentoraz všimla. Chvíľu na ňu hľadela a čakala, že sa sama spamätá. Keď však neprichádzala žiadna odozva oslovila ju: ” Violet, rozumieš tomu?”

Violet bola mimo a tak otázku nepočula. Sústreďovala sa výhradne sa svoje myšlienky. Dôkladne si rozoberala v hlave každý fakt.
Jane, ktorá sedela v lavici za ňou si uvedomila
Violetinu ducha neprítomnosť
a jemne jej trikrát kopla do stoličky.

Strhla sa. ” Čo.. čo?” spýtala sa nechápavo. Vtom si uvedomila, že na ňu hľadí učiteľka. Na čele sa jej zjavili vrásky. Violet sa na ňu trocha pousmiala. ” Pýtali ste sa niečo?”

” Áno, pýtala… odpovieš mi konečne na moju otázku, či tomu rozumieš?”

” Rozumiem.”
Odpovedala rýchlo. Posledné, čo potrebovala bolo to, aby si učiteľka myslela, že nechápe učivu, ktoré preberali na konci školského pred písomkou. Popravde to nové učivo vážne nechápala, ale nechcela zostávať po škole. Matematikárka mala strašne divné zvyky. Preto sa nechcela priznať, že tomu nechápe. Keby náhodou, nechá si to vysvetliť od Orihime. Tá to vie vždy.

” Potom teda môžeš vypočítať príklad na strane 180. Ten prvý, aby si sa náhodou nesplietla, že ktorý.” Pousmiala sa na ňu učiteľka a rukou jej naznačila, aby šla pred tabuľu.

Violet skoro vystrelo. Príklad v učebnici na dva riadky. V duchu si povedala len: ” No zbohom!” , vstala zo stoličky a pomaly sa pobrala
k tabuly . Zobrala si kriedu. Ruka sa jej triasla, keď si opisovala z učebnice príklad. Zložité výrazy . Opakovali si lomené výrazy. Učili sa to už vraj na základnej. Vydýchla. Tieto boli zložitejšie. Samozrejme, boli už na strednej. Stredná nie je základná. Violet mala niekedy pocit, že by si rada zopakovala celý prvý stupeň na základnej.

Vrátila učebnicu učiteľke a znova sa otočila k príkladu na tabuli. Teraz by bolo ešte dobré spomenúť si na to, čo im o takýchto príkladoch vtĺkali v deviatok ročníku na základnej škole. Bolo to ťažké.
Cítila učiteľkin pohľad. Sledovala raz ju a raz príklad na tabuli, ktorého výsledok sa na nej zatiaľ neocitol. Tušila, že bude mať problém.

” Kto jej to vysvetlí?” pýtala sa znudená učiteľka triedy. ” Há! Náš nový žiak. Tak toto si nenechám ujsť. Nech sa páči.”

Violet stŕpla ešte viac ako predtým z toho príkladu. Nie! Posledné, čo potrebovala bolo vysvetľovanie učiva Toushirom. Mala chuť kričať. Bránil jej v tom len fakt, že je v triede a je vyučovanie.

Toushiro k nej pristúpil. Pozrela sa na neho. Usmial sa. Zobral si druhú kriedu a začal počítať.

” Toto,” ukázal na jedno číslo, ” Môžeme vykrátiť s týmto.” Prst mu spočinul na druhom čísle. Violet prikyvovala, zatiaľ to bolo pochopiteľné. Netušila však, čo môže robiť s tými písmenkami v zátvorke. Bolo ich tam celkovo dosť a ona netušila, čo s nimi. Pamätala si, že sa to učili nejako na základnej škole upravovať, ale to si človek predsa na tak dlho nezapamätá.

Všimla si, že Toushiro ukazuje na jednu zo zátvoriek, ktorá bola celá na druhú. ” Túto zátvorku môžeme rozložiť a rovnako aj tie zvyšné dve. Vieš na aký vzorec?” pozrel sa na ňu. Vopred vedel aká bude odpoveď, ale čert nikdy nevie.

” Keby som to vedela, už by som to dávno mala vypočítané.”
Uškrnula sa a sledovala jeho ruku, ako píše rozložené zátvorky.

Znova sa na ňu otočil až keď rozložil všetky zátvorky. ” Mala by si sa to doučiť. Z tej učiteľky ide strach.” Povedal jej potichu.

” Ja viem, ja za to nemôžem…” vydýchla, ” … ja to skrátka nechápem.”

Toushiro dopočítal príklad a položil kriedu na miesto. Violet spravila to isté. Teraz ten príklad chápala celkom dobre. To nebude k zlu. Toushiro sa posadil na miesto.

Ozvalo sa zvonenie.
Žiaci vybehli z triedy. Ona sa vrátila na svoje miesto. Z lavice si povyberala všetky zošity a knihy. Nahádzala ich do školskej tašky, ktorú zatvorila a prehodila si ju cez jedno plece. Vyložila stoličku a pobrala sa von z triedy.

” Violet!” zakričal na ňu celkom povedomý hlas. Akoby mohla zabudnúť. Bol to predsa Ichigo. Ale predsa.. myslela si, že všetci okrem nej sú už dávno doma. Tak potom, čo tu robí Ichigo? V triede nebol, tým si bola istá. Zastala a pomaly sa otočila. S Ichigom bola aj Jane. Ako inak, tí dvaja boli stále spolu. Len ona to stále prehliadala a nikdy sa s Jane nebavila.

Ichigo a Jane zastali pri nej. ” Ahoj!” pozdravili obaja. ” Čo ti bolo na matematike? Vyzerala si byť celkom mimo.”

” Ale nič, to sa ani nedá vysvetliť. Počujte… ja musím domov… vážne.” Snažila sa vykrútiť z rozhovoru s nimi. Netúžila po tom, aby ju teraz začali práve oni dvaja spovedať.

” A okrem toho, čo ti bolo predošlé dva dni? Akoto, že si nebola v škole?”

” Bolo mi zle. Mala som teplotu…” odpovedala automaticky klamstvom.

” Neverím ti, čo ti bolo? Bola si doma kvôli Soul Society? Stalo sa tam niečo?” tentoraz ju zahrnula otázkami Jane.

” Nebolo to kvôli Soul Society a nič sa tam nestalo. Vravím, že mi bolo zle.” Snažila sa presvedčiť ich o pravdivosti jej slov.

” Povedz pravdu!” skríkol Ichigo a schmatol ju za zápästie.

” Ichigo, bola som doma. Nie som povinná sa vám tu spovedať, okrem toho. Spýtajte sa mojej mamy, ona vám potvrdí, že vravím pravdu. Teraz musím ešte domov. Prosím ťa, Ichigo, nebuď trápny a pusti ma.” Hľadela uprene na Ichiga a čakala, že ju pustí. Ichigo sa však rozhodol nespraviť tak. Vytiahol ju von zo školy a zamieril s ňou niekam uličkami. Jane šla vedľa neho. Jej bolo dobre, ju neťahal. Violet
sa ťahala za Ichigom. Inak to ani nešlo. Pomaly ju za sebou ťahal po zemi.

” Kurosaki…” počula hlas záchrancu. Ichigo prudko zastavil a ani si neuvedomil, že pustil Violetinú ruku. Violet stratila rovnováhu a spadla na kolená.

” Violet!” skríkla Jane.
Dalo by sa povedať, že trocha preafektovane, ale to bola Jane. Robila z komára somára. Violet bola niekedy rada, že nie je Jane. Na druhej strane, chcela by zistiť ako to dievča premýšľa. Ako je možné, že je niekto tak pekný taký skromný a uzavretý do seba?

” Kapitán desiatej divízie? Hm, keď vás vidím,
chcel som sa spýtať. Čo vás priviedlo do našej školy?” počula Violet Ichigovu otázku. Netušila, či sa náhodou nepýtal aj predtým ešte na niečo. Pri tejto otázka však bola veľmi zvedavá na odpoveď a tak zbystrila sluch. Úplne odignorovala bolesť šíriacu sa od kolien a Janine
ľútostné poznámky.

” Kurosaki, vy vážne nemáte nič iné na starosti? To vás okolnosti nútia starať sa stále do vecí druhých? Najprv do Violetiných a potom do mojich?”
Toushiro neodpovedal. Zahrnul Ichiga otázkami plné výčitiek.

” Som len od prírody zvedavý… a okrem toho, odkedy si kamaráti klamú?” otočil sa na Violet. Zostal dosť v šoku, keď ju uvidel na zemi. Pozrel sa na jej kolená. ” Stárová, si v poriadku?”

” Áno, áno… som v úplnom poriadku.” Pousmiala sa.

” Môžeš vstať?” spýtal sa Toushiro, ktorý si tiež až teraz všimol, že spadla.

” Myslím…” rukami sa zaprela do zeme a pokúsila sa vystrieť sa.
Pomohla si nimi do približne päť centimetrovej výšky. Vtedy ich pritiahla k telu a pomaly si začala vystierať. Koleno opierala o koleno a mala vážne čo robiť, aby nespadla znovu na zem. Vyzeralo to akoby sa jej chcelo cikať, ale ako tak sa držala na nohách.
Cítila ako jej začala z nôh stekať krv. Nohavice ňou mala v okolí kolien celkom nasiaknuté.
Pozrela sa na kolená. Nohavice mala fest roztrhané. Vydýchla. Pomyslela si: ” Vhodné na zahodenie.. no nič spravím si šortky na leto.” a uškrnula sa pri tej myšlienke.

Uvedomila si, že pohľad na jej vlastnú krv ju privádza do šialenstva. V hlave sa jej vírili myšlienky o vykrvácaní a podobne. Čo keď umrie? Vykrváca?
Zavrela oči a rukou sa chytila za čelo. Snažila sa zahnať tie nechutné myšlienky na smrť a vykrvácanie.

Zacítila dotyk okolo pásu. Otvorila oči, aby zistila kto sa odvážil chytiť ju. Do tváre hľadela Toushirovi. “Som v poriadku..” povedala potichu a snažila sa, aby to znelo normálne. Netušila, či sa jej to podarilo, ale jej sa zdal jej hlas normálny.
Dúfala, že aj ostatným.

” My sme tu už navyše. Poď, Jane, ideme.” Povedal ichigo. ” Majte sa.” Jane ho chytila za ruku a spoločne sa pobrali preč. Violet si poslednýkrát vymenila s Jane veľavravné pohľady a to bolo asi tak všetko. Ichigo s Jane totiž zahli za najbližší roh a tým sa neverbálna komunikácia prerušila.

” Celá sa trasieš..” zašepkal Toushiro.

Pozrela sa na neho. ” Viem… ale inak som v poriadku…” snažila sa o to, aby to znelo normálne. Potlačovala svoje pocity, ktoré boli zmiešané. Mala ho rada. Vedela však, že on ju nie. Nechcela mu to povedať, bolo by to trápne. Na viac, ešte horšie by bolo zistiť, že ju nemá rád od neho.

” Priškrtený hlas… potláčaš pocity? Alebo potláčaš len tú bolesť?” svojou otázkou ju zasiahol pod pás. Priškrtený hlas nemala totiž len kvôli bolesti šíriacej sa od kolien, ale aj kvôli zvláštnym pocitom.


Asi… by som mala ísť domov…” zašepkala.

” Nechceš mi niečo povedať?” stále ju držal, aby neutiekla.

” Vieš všetko, čo chcem, aby si vedel.” Pousmiala sa, ” a teraz ma pusti.”

” Nepustím ťa, kým mi nepovieš to, čo nechceš, aby som vedel.” Usmial sa. Hral sa zo slovkami. Neznášala, keď jej to ľudia robili.
Chcela, aby ju pustil. Nemohla mu však povedať, že ho miluje. To jej bolo proti srsti. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Musí to spraviť, doma má prácu, na viac sa chce ešte učiť.

” Som primitívna, hlúpa hus, ktorá sa zamilovala. Zamilovala do TEBA!” povedala roztraseným hlasom. Toushiro jej pustil ruku a stále na ňu hľadel.

V duchu si pomyslela: ” Vedela som to…..” otočila sa a rozbehla sa domov. Nebrala ohľady na bolesť ani na zimu, ktorá jej prenikala až po korienky vlasov. Nebrala ohľady na nič. Myslela len na to, kedy sa už konečne zavrie v izbe a vyplače sa najprv vankúšu a potom svojmu denníku .

Niekedy je zaujímavé ako sa v jednom okamihu môže človeku priamo pred očami zrútiť celý svet.

Reklamy

About violetginstar

Čo by som sem o sebe mohla napísať? No mám 15 rokov a chodím do 9. triedy na ZŠ Jozefa Gregora Tajovského v Senci. Senec sa nachádza pri Bratislave a štát sa nazýva Slovenská republika. :D Ale čo vás po tom? Presnejšie vám aj tak nepoviem, pretože by ste ma vyhľadali. Číslo na stránku nedávam. Moje záujmy sú Supestaristi, čítanie kníh, písanie článkov, tak trocha aj fotenie, možno práca s počítačom, upravovanie fotiek, písanie príbehov. V poslednej dobe sa strašne o všetko zajímam. :D Frustruje ma, že nemám v živote veľa šťastia, no utešujem sa tým, že sú ľudia, ktorí sú na tom so šťastím horšie ako ja. :D Páči sa ti môj názor? Ak áno, Vitaj v klube! =P Moju stránku môžeš zdieľať aj na facebooku: http://www.facebook.com/home.php#!/home.php?sk=group_210936112263334 Pridajte sa. Keď nás bude veľa, mne to vadiť nebude.. ;) ;) rada čítam komentáre, no stránka sa musí rozbehnúť.. a ja nie som populárna.. ;) nemyslím si to ;)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: